Kam pôjdeme?

Dlho som sa snažila Janku nahovoriť na nejaký výlet. Na nejakú výstavu, ktorú by sme spojili aj s výletom. Prišla som s myšlienkou rumunskej Craiovy. Alebo s ňou prišla Janka? Áno, naopak ja som sa zdráhala, lebo v Craiove som sa ocitla aj pred rokom a nemala som najšťastnejšie spomienky. Ale po uvážení všetkých faktov, kedy nám nevyhovovali iné termíny, sme sa dohodli, že našou „dovolenkovou destináciou“ bude tento krát Rumunsko. Pripraviť veci na cestu bola malina – nemali sme sa dlho zdržať. Na cestu sme vyrážali piatok podvečer. Prognóza našej GPS vyzerala veľmi pozitívne. 800 kilometrov ktoré nás delili od Craiovy sme mali zvládnuť za 10 hodín cesty. Kóliam sme ustlali v kufri aby sa mali na ceste čo najpohodlnejšie a vyrazili sme.

Nekonečná cesta

Cesta zo Slovenska (tých pár km) ubehla veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali a išli sme po maďarských diaľniciach, smer Miškolc. Podmienky sa veľmi zhoršili a my sme šli 80-tkou po diaľnici kvôli neustávajúcej hustej hmle. Na cestách sme málokedy stretli auto. Verím, že kto nemusel, v ten večer na cesty nevychádzal. Hmla neustávala a ja som len žmúrila do tmy a snažila sa udržiavať bezpečnú rýchlosť. Keď sme zišli z diaľnice neostávalo nám nič iné iba spomaliť až na 40-tku. Takto sme išli nekonečné úseky až sme dorazili k maďarsko-rumunským hraniciam. Kontrola ubehla rýchlo, žiadne zdržiavanie a už vôbec nie rady áut – nikde nikoho.

Ak sme si mysleli, že tieto cesty boli zlé, ešte sme vtedy nevedeli čo nás čaká v Rumunsku. Hmla pretrvávala aj naďalej a my sme sa uberali od Oradey v smere na Devu. Prechádzali sme cez nekončiace rumunské hory. V Rumunsku majú veľmi zvláštne značenie obcí. Človek vyjde z lesa, dostane sa medzi domy, po chvíli sa zjaví tabuľa označujúca obec a za ňou nasleduje päť domov. Ďalších sedem kilometrov nikde nič a potom tabuľa označujúca koniec obce. A tak ani neviete, ako rýchlo jazdiť. Zastávky nám boli veľkou dilemou. Zastaviť v obci bolo nebezpečné kvôli rôznym postávajúcim indivíduám, ktoré dokonca samé zastavovali autá a hádzali sa do cesty. Radšej sme sa rozhodli pre alternatívu plnú lesnej zvery a oddychovali iba v horách, v tme a v hmle, kde sme strávili potrebné minúty na vzduchu medzi stále šuštiacimi kríkmi…

V Deve (ako vo veľkomeste) sme si chceli urobiť väčšiu prestávku, už sme mali za sebou dosť hodín cesty a sústredenia sa v hmle. Keď sme vchádzali do mesta, vyhliadli sme si nádherné miesto po našej pravici – parkovisko pri automobilke Mercedes, kde bol pekný suchý pľac na parkovanie a neďaleko vysadená ukážková tráva. Samantha a Grace dostali vodičku a skôr než sme stihli pohnúť sa od auta, objavil sa vrátnik ktorý na nás spustil rumunskú reč. Mykali sme plecami a krásne anglicky sa mu ospravedlnili, že sa zdržíme len chvíľku. Vtedy začal plecami mykať pán vrátnik a kýval hlavou že nie, on nerozumie. Pustili sme sa do vysvetľovania že pochádzame z ďalekého kraja a ideme s kóliami na výstavu. Teraz sme zastavili aby sme dali psíkom vodičku a keď psík vypije vodičku, potrebuje cikať. A keď sa naše psíky vycikajú, poberieme sa ďalej. Pán iba nesúhlasne kýval hlavou, nechápali sme prečo nerozumie že keď sa pes napije, potrebuje sa aj vyvenčiť. Skúšali sme vysvetľovať opäť, od základov, ale pán po chvíli iba pozrel na nás a zúfalo vzdychol: „Please, go…“ Kým sme pánovi vysvetľovali problematiku tvorbu moču našich psíkov, tie sa stihli vyvenčiť a my sme mohli opäť nasadnúť do auta a pohnúť sa ďalej.

Zlá cesta a ešte horšia

Pred nami sú už len dve väčšie mestá, Petrosani a Targu Jiu. Začína sa rozvidnievať a my si iste budeme môcť všímať aj rumunskú prírodu všade vôkol nás. Zastali sme na pumpe v poslednom prejazdovom bode a GPS nám vyrátala cestu do cieľa. Pri odchode sme rátali aj s posunom času o hodinu vpred – a i tak sme mali byť na výstavisku podľa našich výpočtov medzi prvými. GPS načítavalo a načítavalo a keď načítalo trasu do cieľa, neverila som vlastným očiam. Na zvyšné kilometre nám ukazovalo ešte veľa hodín cesty! Plánovaný príjazd sme mali o 11:57 (iba malý detail, že výstava začínala o 10-tej). Naše takmer 4-hodinové omeškanie určite spôsobila tá hmla, kvôli ktorej sme šli polovičnými rýchlosťami takmer až doteraz. Budeme musieť pridať. Nechápali sme, ako môže GPS vyrátať tak dlhú cestu. Ak pôjdeme rýchlosťou čo i len 60 km/h, musíme tam do 10-tej prísť!! Tých kilometrov nie je tak veľa, ale prečo taká dlhá cesta…?

S myšlienkou, že sme sem neprišli na to aby sme si pozreli záverečné súťaže na výstave, sme leteli vpred. Pomaly sme sa prispôsobovali rumunskému štýlu šoférovania (ja som síce značky pri ceste videla, ale pre rumunov sú asi neviditeľné, nech sa jedná o ktorúkoľvek z nich). Pomaly sme stúpali do nejakých kopčekov. Boli sme radi že to nebudú už len fádne cesty po rovine. Nikdy som si pri plánovaní trasy nevšimla, že naša cesta vedie cez krásnu časť Južných Karpát. Mohli sme sa kochať pohľadom – samozrejme za predpokladu že naše žalúdky sú silné a stíhame vnímať aj cestu pred nami. Bola to uzučká cesta plná zatáčok, rovný úsek bol maximálne 40 metrov. Nekončiace kľučky a niektoré, takmer 360 stupňové zatáčky, nám poriadne skomplikovali cestu. Pochopili sme, prečo naša GPS vyrátala príchod na dvanástu, ale stále sme mali na pamäti, že pri udržiavaní konštantnej rýchlosti musíme doraziť do cieľa tak akurát. Čas ktorý sme stratili nekonečným kľučkovaním po rozbitých cestách v Karpatoch sme získali na rovinkách medzi obcami, kde sme teda vôbec benzínom nešetrili… Posledných pár hodín sme si nespravili ani párminútovú prestávku. Grace so Samanthou našťastie cestovanie milujú a výborne zvládajú. Náskok sme minútu po minúte doháňali a rýchlo sme sa blížili do cieľa. Pár kilometrov pred Craiovou GPS ukazovalo dojazd na 10:04 čo bol obrovský pokrok – odhliadnuc od faktu, že nám cesta trvala 14 hodín (!!)… Ešte v Craiove sme museli zastaviť, pretože už naozaj nebolo v našej moci vydržať ani len tých pár minút na výstavisko. Zastavili sme teda na hlavnom ťahu do Craiovy a vyvetrali sa. Spoločnosť nám robil obrovský kŕdeľ husí, ktoré sa vynorili spoza nás. Gagotali, a sťažovali sa nám, boli nešťastné lebo s nimi nebol nijaký pastierik, ktorým by sa riadili.

Na výstave

Po úmornej ceste sme celé, zdravé a šťastné dorazili na výstavisko. Kólie sme stihli prečesať po ceste a už boli nastúpené v kruhu. Konkurencia bola silná – jedna krajšia kólia ako druhá. Nakoniec sa pani rozhodkyňa rozhodla udeliť CACIB Samanthe, CAJC a BOB sa stala naša modrá Grace :-) Po výstave sme si zložili veci na hoteli a náš program sa mohol začať. Pre tento deň sme si naplánovali prejsť sa do Nicolae Romanescu Parku, čo bol obrovský udržiavaný park, voľne prístupný každému. Tráva nakrátko pokosená, stromy ostrihané, všade krásne mosty cez riečky a rybníky. Po okolí sa prechádzali ľudia so psami, ktoré boli bez vodítok, prevažne výborne ovládateľné. Nicolae Romanescu Park je jeden z najväčších parkov v južnej Európe. Trávili tu čas celé rodiny, stretli sme cyklistov, korčuliarov, mamičky s kočíkmi, či deti hrajúce futbal. Po dlhej ceste a čase na výstavisku v hluku to bol naozajstný relax, ktorý sme si všetci užívali. Grace a Sam behali od jedného brehu k druhému, pomedzi labyrinty ostrihaných živých plotov a cez mokrú pôdu plnú potôčikov – ktorú potom museli zo seba „vyváľať“ v ihličí.

Túlavé psy

V Rumunsku sú túlavé psy veľkým problémom. Nachádzajú sa všade. Pri cestách, pri hoteloch, v parkoch, pri domoch, pri železniciach, na chodníkoch, v meste. Cestou je možné stretnúť psov rôzneho veku – už od najmenších šteniatok, ktoré sa všelikade povaľujú. Väčšinou sa jedná o stredne veľké psy pieskovej farby rôzneho odtieňu. Sú zaprášené a vychudnuté – niektoré majú značenie na ušiach – pravdepodobne kvôli registrácii, prípadne kastrácii? Tam si ľudia psov nekupujú, vždy si osvojujú z ulice, kde ich je naozaj nespočetné množstvo. Psy sú voči ľuďom bezproblémové, pohybujú sa vo väčších svorkách a Rumuni ich vôbec neriešia, či sa motkajú po mestách, alebo po uliciach.

Konečne na hoteli

Po prechádzke v Romanescu Parku, kde sme si počkali aj na západ slnka, sme sa pobrali do nášho hotela. Čakala nás výborne vybavená pohodlná izba kde sme sa zložili. Ani sme sa nevybaľovali, len sme sa natiahli na gauč a vybrali sme si jedlo na objednanie. Na tanieri ostalo iba to, čo sme schválne nechali naším kóliam. Janka zapla televízor, ale ja som sa cítila akoby bolo uprostred noci. Pozrela som na hodinky, ktoré ukazovali pár minút pred ôsmou. Ani si nepamätám, kedy som si naposledy išla ľahnúť tak skoro. Psíky boli vystreté na dlážke, unavené po výstave a po hrách v parku. Po prebdenej noci v aute nikomu nebolo treba vravieť dvakrát…

Na všetko máme čas

Ráno sme sa zobudili, svieže a vyspaté. Bežne si nikto z nás nemá šancu pospať toľko hodín – ale teraz sme boli na výlete tak sme to patrične využili. Ráno sme vybehali Sam a Grace a my sme sa vydali na kráľovské raňajky, ktoré boli pripravené. Nenechala som sa dlho presviedčať a vzala som si z každého trošku. Náš odchod na výstavu sa trochu spomalil a stíhali sme len tak tak – respektíve, nestíhali sme. Že sme meškali po 14 hodinovej ceste chápem, ale z druhého konca mesta sme si čas mohli rozvrhnúť lepšie. Hnali sme sa teda na výstavisko s malou dušičkou, že naše FCI I. nepôjdu medzi prvými. Je ťažké prepletať sa rumunskými križovatkami, ktoré nie sú označené, osvetlené, pravidlo pravej ruky neplatí, a tak sa riadiš iba heslom „na druhú stranu križovatky a bez ujmy“. Na rumunský spôsob jazdenia sa zvyká veľmi rýchlo. :-) Dajú sa síce zahliadnuť autá s nápisom „Politia“, ale nikdy nič neriešia… (OK, raz pokývali hlavou že toto nie, keď sme šli ulicou v protismere)

Botanický park

Po výstave sme si vyhliadli program v Botanickom parku v Craiove (Craiova Botanical Garden). Atmosféra bola rovnaká ako v Nicolae Romanescu Parku, ale v celom obrovskom areáli sa nachádzalo viac rastlín – niektoré boli vzácne svojím pôvodom, iné farbami či vzhľadom. Samanthu ani Grace ale nezaujímalo množstvo rozmanitých druhov vzácnych rastlín, im stačilo odlomiť si paličku z najbližšej dreviny. Grace sa pokúšala otestovať kvalitu tamojších rybníkov ale panička jej to zakázala. Možno nabudúce Grace, ale nie teraz keď máme celú cestu pred sebou a ty by si nám v aute smrdkala… V botanickom parku sme strávili čas do poobedia. Nechcelo sa nám nasadať do auta – aj tak budeme jazdiť za tmy. Ale nezdržali sme sa až do večera, ešte jednu prechádzku (prestávku na ceste) sme chceli stihnúť, kým bude tma.

Poďme proste niekde!

A kde zastavíme? No neviem, môj návrh je „proste niekde“. Poďme po ceste a keď budeme vidieť pekné prostredie, jednoducho odbočme a vyvezme sa niekde kde sa poprechádzame. Nájsť to „niekde“ je v praxi zložitejšie – buď boli cesty, ktorými ísť autom bolo nebezpečné (pre auto), alebo sa nám nič nezapáčilo. A keď sa zapáčilo, bolo to na strane odvrátenej od slnka. V jednej dedinke sme si vyhliadli pekný farebný kopec na ktorý svietilo slnko. Zaparkovali sme nad prvými domami a vybrali sa smerom hore, kde si budú môcť Sam s Grejkou pobehať. Všade okolo nás boli drevené ohrady upevnené drôtmi, ktorými si majitelia chránili svoje pozemky. Stúpali sme stále vyššie a vyššie. Všade len samé ohrady a my sme sa museli takmer šplhať hore kopcom, aby sme našli kúsok „voľnej prírody“. Až na úplnom vrcholku kopca sa skončili aj posledné ohrady a pred nami sa črtali krásne dlhé lúky. Kólie sa radostne ponaháňali, urobili sme pár fotiek a počkali si na západ slnka. Slovenským turistom sa prizerali aj koníky za ohradou a stádo ovečiek nablízku. Keď sa schladilo, ani slnko nesvietilo a začal fúkať mrazivejší vietor, tak sme usúdili, že je čas ísť späť do auta. Rozhodli sme sa, že ešte v Rumunsku si dáme večeru – v nejakej kvalitnej rumunskej reštaurácii. :-)

Hľadaj reštauráciu

Nebudem opäť opisovať akými rovnakými strastiplnými cestami sme sa vracali. Už pre nás neboli nijakou novinkou, dobre sme vedeli čo nás čaká. Stanovili sme si za cieľ nájsť reštauráciu. Určite bude po ceste viacero miest, kde sa bude dať najesť. Je deväť hodín večer, takže do dvoch hodín niečo snáď nájdeme. My budeme síce hore celú noc, ale o druhej v noci by nám asi nikto nechcel variť… Ako sme prechádzali Rumunskom, zistili sme že nájsť vôbec nejaké pohostenie je úspech. Po hodine sme našli domček na konci dediny, s nápisom „Restaurant“. Pribrzdili sme pri kraji cesty a obzeráme si reštauráciu. Žiaden luxus, plastové stoličky. Nie sme si istí, či toto je to, čo sme chceli. Keď majiteľ reštaurácie pristúpil smerom k nám, na hornom poschodí pobadáme okná presvetlené červeným svetlom. Okamžite dupnem na plyn a za pár sekúnd sme v ďalšej obci. Trošku vystrašene sa uchechtávame, že sme odišli asi práve včas… O pol dvanástej sme dorazili do Oradey – a konečne mnoho reštaurácii na úrovni, kde si môžeme vyberať. Nabudúce viem, že sa treba nabaliť zásobami jedla a nespoliehať sa na to, že sa pri ceste vyskytne nejaký slušný podnik. Je možné, že za 3 hodiny cesty hlavným ťahom sa nenájde ani jeden…

Diaľnice až do Košíc

Keď sme si naplnili brušká a Sam s Grejsí povyháňali z námestia Oradey všetky mačky, sadáme do auta smer Košice. Jazdíme už iba po krásnych diaľniciach – tento krát bez množstva hmly, a tak cesta ubieha hladko a rýchlo. Už sme prešli toľko maďarských kilometrov že sa začíname učiť maďarský jazyk. O „rendőrségoch” a „pihenőhelioch” sa mi asi aj snívať bude. Minimálne si tieto výrazy zapamätám na celý život. V Košiciach sme o 2-hej v noci. Stihnem ešte zle odbočiť do protismeru autám a električkám. Okamžite si svoj omyl uvedomujem, ale keďže je hlboká noc a nikde nikoho, stíham vybehnúť na najbližší chodník a prejsť k nejakému úradu. Tŕpneme lebo sme zahliadli ako nám ide oproti auto so žiariacim stojanom navrchu. Moje modlitby boli vyslyšané a okolo sa previezol iba taxík. :-) Tak sme sa vrátili na cestu, už naozaj tým správnym výjazdom a šťastne sme dorazili domov, do cieľa.

Bol to zaujímavý výlet, síce plný ciest – ale tých nezabudnuteľných ciest. Mnoho nového sme zažili a spoznali – trochu inú kultúru, prírodu, nových ľudí. Odišli sme odtiaľ plní dojmov a na niektoré situácie doteraz spomíname. Zopár ďalších fotiek si môžete pozrieť vo fotogalérii z výletu s kóliami do Rumunska.

Ďakujem teda Janke, že sa s Grace so mnou dali na tento „crazy výlet“. Už teraz sa teším, akú ďalšiu „destináciu“ si vymyslíme nabudúce! :-)

Katarína Schmiesterová
29.01.2013